Nikdy som si nemyslela, že sa niekedy stanem človekom, ktorým som dnes. Niekým, kto sa zobúdza každé ráno nesmierne štastný a vďačný za všetko čo má, človekom, ktorý verí, že možné je všetko. Že budem zažívať zázraky, každodenné maličkosti, ktoré ma utvrdia v tom, že stačí byť otvorený príležitostiam a ony začnú samé prichádzať. A najmä som si nemyslela, že budem niekedy praktizovať jogu a dokonca sa ňou budem živiť. Ale nebola to joga, ktorá mi ukázala, že sa dá na život dívať aj inak, ale bola to ona, ktorá presne zapadla do môjho nového ja a výrazne sa podpísala pod proces uzdravovania mojej duši aj tela.

Vráťme sa ale o pár rokov dozadu. Poznáte ten pocit, keď musíte úplne vyhorieť, aby ste mohli znova vstať z popola? Pocit úplného nešťastia a bezmocnosti, keď ste ochotní urobiť čokoľvek, len aby ste sa aspoň na chvíľu cítili ak nie dobre, aspoň nie tak strašne neštastne. V tej chvíli sa to ťažko chápe, ale je to presne ten moment, kedy ste dostali šancu otočiť váš život opačným smerom. A  presne tým som si prešla aj ja. A to čo som považovala za najväčšiu nespravedlnosť a zradu sa zrazu stalo tým najlepším, čo sa mi v danej chvíli mohlo stať. Bola som nútená zmeniť uhol pohľadu a pomaly preberať zodpovednosť za svoj život a za to, čo sa v ňom deje. No a niekde pomedzi to začala ku mne prichádzať joga. Vlastne ku mne prišla ako jediná možnosť pohybu. Pred necelými troma rokmi som totiž začala kašlať. Najprv som to pripisovala len bežnej chorobe, lenže prešlo pár mesiacov a nič sa nezlepšilo. Potom som si všimla, že menej vládzem a po pár minútach dynamického pohybu som nebola schopná chytiť dych a začala sa dusiť. Až som  jedného dňa skončila týždeň na pľúcnom a po mnohých vyšetreniach konečne s diagnózou. Astma. Podľa lekárov neliečiteľná a aby ste potlačili príznaky, musíte brať lieky každý deň až do konca života. S tým som sa zmieriť nechcela. Tak som hľadala iné možnosti a našla som jogu. Cvičenie, ktoré spája pohyb s dychom. A presne tieto dve veci mi vtedy chýbali. Nemala som pohyb a nemohla som dýchať. Tak som začala cvičiť. Stiahla som si video z internetu a cvičila doma. Nevedela som, či to robím správne, ale cítila som sa skvele. Pri cvičení som zabudla na všetko, dokázala som úplne vypnúť. Bolo to akoby som meditovala v pohybe. Cítila som príval energie. Dýchalo sa mi ovela lepšie. Napriek tomu, som pod návalom pracovných povinností začala cvičiť čoraz menej. Až som prestala úplne. To bolo pred rokom. V období, kedy som intenzívne rozmýšľala nad tým, že konečne odídem z roboty a začnem pracovať sama pre seba. Potom som v lete odišla na Sri Lanku. Sama. Len s batohom. Prvý krát som sa odhodlala odísť do úplne iného sveta úplne sama. Prvé dni boli strašné. Každé ráno som sa budila so strachom, čo so mnou bude a čo všetko sa mi môže stať. A každý večer zaspávala s tým, že sa mi nestalo vôbec nič. Práve naopak, diali sa mi super veci. Stretávala som úžasných ľudí a zažila úžasné chvíle. Naučila som sa, že strachu sa asi nikdy úplne nezbavím, ale už som s ním nebojovala. Prijala som ho ako súčasť môjho ja a on sa pomaly zmenšoval. A uvedomila som si, že toto je presne ten život, ktorý chcem. Sloboda, cestovanie, zážitky, sebarealizácia. A vtedy mi napadla joga. Môžem ju robiť kdekoľvek na svete, prináša mi radosť, vďaka nej sa cítim dobre. Tak bolo rozhodnuté. Keď som sa vrátila domov, dala som výpoveď v práci a začala sa pripravovať na moju novú cestu. Hľadala som štýl jogy, ktorý by mi najviac sadol a našla som Ashtangu. Veľmi tradičná a zároveň nesmierne náročná a dynamická joga. Náročná nielen pozíciami, ale aj disciplínou ktorú si vyžaduje. Cvičí sa 6 dní v týždni a odcvičiť celú sériu trvá zhruba hodinu a pol. Tak som sa do nej pustila s plným nasadením. Cieľ bol dostať sa čo najďalej za čo najkratší čas. To si vyžadovalo cvičiť niekedy aj tri hodiny denne. Výsledok – odrovnané rameno a také bolesti chrbta, že som bez každodenných masáži pomaly nebola schopná vstať z postele. Nechápala som, ako je možné, že ma bolí chrbát, keď cvičím jogu. Bola som nútená spomaliť. Viac čítať, premýšlať a pomaly chápať, že joga nie je o pozíciach, do ktorých sa dostanem. Je aj o tom, ako sa správam voči sebe a voči druhým. V tom, že joga je cesta na celý život, že je to životný štýl a nie je kam sa ponáhlať ma utvrdila aj moja cesta do Indie. Ťažko sa dá slovami opísať, čo všetko mi priniesla, ale aj vďaka nej chápem čoraz viac, že najdôležitejšie je žiť v prítomnosti, prijať veci tak ako sú, proste byť len tu a teraz a to sa odráža aj na mojej každodennej praxi. Lebo sú dni, kedy cvičím v pohode aj dve hodiny, a potom sú také, kedy odcvičím len 15 minút ale snažím sa dať do toho všetko a sústrediť sa len na to. Začala som striedať Ashtangu aj s klasickou Hatha jogou, alebo vyslovene pomalou Yin jogou. A meditovať, spomaliť myseľ. Snažím sa počúvať svoje telo a dať mu to, čo potrebuje. Občas silu a dynamiku, inokedy relax a pohodu. A vo svojich 34 rokov sa konečne cítim vo svojej koži. Prestal ma úplne bolieť chrbát, som ohybnejšia a pevnejšia ako kedykoľvek predtým. Zvládnem oveľa viac. Vlastne cítim, že dokážem čo len chcem. Cítim konečne pokoj a že nie je čoho sa báť. Lebo všetko sa deje, tak ako má…:)

Maya